Kto to však dovolil? Rada Bezpečnosti OSN akciu neschválila. Hlasovala o nej, ale Rusko a Čína využili právo veta. Rada Bezpečnosti má päť stálych členov, tí musia jednohlasne súhlasiť s návrhom, inak nie je prijatý.
Použitie sily je možné v dvoch prípadoch. Za prvé, v prípade sebaobrany. Za druhé, v prípade, že sa na tom zhodne Rada Bezpečnosti. Spravidla to začína vydaním rezolúcii odsudzujúcich masívne porušovanie ľudských práv. Nasledujú opatrenia ako je prerušenie hospodárskych stykov, spojov železničných, námorných, leteckých, poštovných, telegrafných, rádiových a iných, a tak i prerušenie stykov diplomatických. A až v prípade, že predošlé sa ukázalo nedostatočným, môže podniknúť akcie leteckými, námornými alebo pozemnými silami, ktoré považuje za nutné k udržaniu alebo obnoveniu medzinárodného mieru a bezpečnosti.
V prípade Kosova z roku 1999 sa teda jednalo o nelegálne použitie sily zo strany NATO. Bývalá Juhoslávia neskôr aj podala žalobu na zmluvné strany paktu NATO. Už vieme, že zásah bol nelegálny. Bol však aj nelegitímny? Pravdepodobne nie. Mali by zmluvné strany NATO byť potrestané za akt agresie, teda vpád do Kosova a jeho bombardovanie? Čo robiť, keď Rada Bezpečnosti je paralyzovaná právom veta?
Mnoho ľudí si pletie akt agresie a vojnové zločiny. Samotný nelegálny vpád do Kosova a jeho bombardovanie by mohlo byť aktom agresie, nikdy však tak označený nebol. Medzi vojnové zločiny patrí napr. poškodenie životného prostredia, použitie nedovolených zbraní alebo útok na civilistov. Od 489 do 528 civilného obyvateľstva bolo zabité bombami NATO. To by teda naplňovalo skutkovú podstatu vojnového zločinu. Napriek tomu však zmluvné strany NATO neboli potrestané, a nedošlo ani k uznaniu páchania vojnových zločinov.